Ďalší rok.
Jeseň je sen,
napísal ktosi na lavičku
v Lučenskom parku.
A listy pomaly padali
od stromov po sľuby,
do chladu, do farby
a nie a nie zazvoniť.
Škola bola, deti boli,
to ticho po prestávke
premlčí iba týždenník.
Ako ľahko rastú krásne veci
na ramenách nelások z Notre.
Sme opäť doma, Boženka.
Zima patrí dievčaťu.
Lebo, o nej, pre ňu
všetky slová z obrusu
vyrieknu činy, ktoré mlčia
iba pod lavicou. Nabielo,
inak sneh nemá zmysel.
Prehnuté strechy, komíny
čierne od nocí, keď plače,
ostaňme radšej priatelia.
A všetky matky musia počkať.
Kto vie, ten sa ukryje a kto chce
hľadá. Raz, dva, tri, štyri, päť.
Idem.
Jar počká na posledných.
Viem, pribral som a stále
neviem hrať na klavíri.
Nesedím rovno a zuby
zajebané od svitania.
Radšej to nechajme, otče,
lebo sa rozplačem.
Ak hodiny tečú a dni sadia
staré záhrady, tak skutočne nenávidím
petúnie. Viem, bolo to dané, rukou človečou
do krvi vpísané, odzrkadlené ako pokoj.
Ak jar skutočne čaká, že vystúpim
spoza slov, tak je najvyšší čas
prestať písať.
Leto to všetko pochopí.
Tie prázdnoty, hriechy večné,
nezabúdania a nokturná v podbrušku
Tuhára. Krásne boli tie roky,
keď nikto neodchádzal, prichádzal
iba vítaný a dvere ako chrasty
otvorené do rany, drzé a pevné,
ako rieka, ktorá bude otcom.
Teraz si to musím všetko napísať,
ak si chcem spomenúť. Na šťastie,
na priateľov, na dievčatá, na blízkosť
tesne pred splynutím, ruky budú
opäť v teple. Ak je slovo skutočne
o človeku, tak mám viac holých viet
ako tragédia priestupných rokov.
A zem sa opäť uchyľuje k dažďu.