Opus Dei.
Obrastený lešením
strácam vlastné telo.
Báseň už nie je básňou.
Slovo po slove, zima
po zime. Kúsok od rieky
dieťa onemelo.
Dvere do tvojej spálne
vychýlili z mliečnej osi.
Vravel som im, že ťa mám
rád ako kedysi. Nepočúvali
a studňu v predizbe
zahádzali perím. Rozfúkali
topánky po brehu a povedali
choď a nevracaj sa. Domov
pred svitaním, triezvy
a bosý.
Potom ma pribili na stenu
holými vetami cez zápästia.
A povedali píš, básnik!
Do úst mi napchali
papier čistý, pošepkaný
ústami priamo medzi stehná
atramentu. A krv ako ľalia,
vytrhnutá z kontextu zeme,
obrástla nepopísané námestia.
Pobalili prsty, náradie a pekné
dievčatá z liehu. Odišli.
Na spánkoch mi nechali
odtlačky zubov a cigariet,
teplé ako maliny. Tlejúce
zvyšky vlasov. Pár záhrad
na verande, zhnité koľaje
a cestu do Lučenca. Pod
dverami odkaz. Všetci,
ktorých si kedy miloval,
odišli.
Ak si skutočne ten,
do koho lona
si odkladáš kabát a slová,
mušle, úzke svitania,
prach na písacom stroji,
bolesti a nokturná,
tak už o tri dni,
láska moja,
čítame sa v raji.