XXIII
Prológ.
Včera som mal dvadsaťtri rokov.
Bol som celá noc, bol som
celý deň. Triezvy a šťastný,
čelom opretý o temeno vína,
ktoré som vylial do rieky.
Tam, kde sa končila zem,
ohýbal som kolená čiar
na dlaniach. A tušil som
kam.
Kapitola 1. Plynutie.
Vraj taký tichý je len čas,
povedia starci na stromoch,
po špičkách, ako keď svitá,
jablká obrastú letokruhmi.
To iba ja, kdesi na prahu
tej úbohej vody, čo ostala
verná matke a iným príbehom,
prosím hladinu o to posledné,
čo sa vo mne odráža, dych
od skla, čin od básne a zima,
premlčaná zima otcovej sukne,
keď sneh mlčí a padanie prosí,
zastanem a počkám, kto príde
a kto sa poserie. V tom mori
bez listov, chvenie je mojím
odlivom.
Kapitola 2. Chaos.
Niekde stále som, to viem,
len ako ďaleko, prečo takto,
prvýkrát a ľahko, potme
určujem polohu dychom,
presne na tom mieste, kde spia
kúsky jari, potrhané vety
ťažkého mlčania, ako sad,
ktorý kope. Veď tak málo
bolo, tak veľa nie je a slová
mlčia, vietor seje prvé vlasy
do zeme bez hrebeňa
vracajú sa všetky deti,
chudáci i kurvy
s plešinami.
Kapitola 3. Boh.
Ak nie v tejto básni,
tak v poslednej, prisahám,
nikdy viac a všade a potichu,
v mene otca, matky i ľavého syna,
ktorý podliezol celý svet,
naspamäť dookola, ako ruka
po jesennej búrke
plakal a kričal a močil
na všetkých, ktorí ostali,
pri ňom, o ňom, bez neho,
len tak, po členky
v sebe, pre chaos
otvorený breh človeka,
stvorený ako čiara,
aby vedel,
že písať
nestačí,
tak naposledy, na okraji
lepkavého stole, kde ešte
stále čítam tvoje lakte
otlačené v biblii,
nech si kto si,
slovo mi je svedkom,
raz vystúpim spoza viet
a poviem, pošepkám, vtelím
kvety do tvojho čela,
chápem ťa
iba teraz
verím
aspoň tej posratej jabloni,
že ma udrží.
Nad zemou, možno iba tam
neviem, čo povedať
sebe, vám ani tebe
a prečo vlastne, prečo
tak ľahko, nemo, úplne inak
zabúdam ako včera
na všetky tie miesta,
kde som nikdy nebol,
nepoložil hlavu na rameno
zeme a nesúložil s jednorožcom,
toľko predstáv pre obyčajný akt
starnutia a všetci svätí,
ktorým neostalo nič, iba
tá úbohá tvár
pre plač
pre dážď
pre držkový perkelt z kafilérie
practe sa z mojej narodeninovej oslavy!
Kapitola 4. Človeku.
Ani som ti nestihol napísať
prepáč, prehnal som to,
ostaň, veď nič iné nemám,
veď nič iné nemáme,
len tú nehybnosť
a slnko je tam, vidíš,
kde má čo povedať,
prisahám na svoje ruky,
budem pozorne počúvať,
pre tento riadok som iba tvoj,
hneď sa mi ľahšie dýcha,
keď o tom vieš,
že pamäť
tlačí.
Kapitola 5. Nový vek.
Po tom všetkom príde ráno,
káva a pokoj, pekne je
iba teraz, takto a nehybne,
celé biele od detí,
mlieko a atrament
s prstíkmi od bolesti
kvapká ti na vety,
také sú prvé básne
písané po prebudení
medzi prsiami.
Taký je koniec sveta,
priateľ môj, presne taký,
už počujem pehy a vrany
v piatom ročnom období
padá len čo nelieta.
Tak to má byť,
ľudia boli, človek bolí.
Na konci každej balady
je predsa slovo.
Epilóg.
Včera som mal dvadsaťtri rokov.
Bol som celá noc, bol som
celý deň. Iba svoj a len
koncom, ktorý nikoho
nepáli.
Dnes už nechcem tlieť.
raz
dva
apokalypsa