nokturno o príťažlivosti
I
o koľko si na tomto mieste
opäť svoj? keď nehybnosť
rozťahuje pysky pšenice
a vysoká mortalita vody
priťahuje polia k brehom
II
nepoškvrnené počatie mačky
nahrubo vybetónovaná záhrada
na streche tvojej izby
priúzkej na nostalgiu
priúzkej na slovo
vpisuješ pavučiny do rohov
podkrovných ľudí
III
od hĺbky k pochopeniu
vertikálne polohy snehu
ešte stále padá
ešte stále hojí
rany po holení
IIII
prašivá cesta k mŕtvemu moru
štrbinou medzi matkinými prsiami
analyzuješ ubiehajúcu krajinu
tam zbombardované mliečne zuby tam boh
prišíva kurvy k nebeskej bráne
IIIII
koniec jednej jesennej dekády
všetko čo malo opadať
ostalo verné nehybnosti
a čo ty vlastne vieš o vernosti?
ešte aj slovo by si vylízal
IIIIII
škrípanie podkrovných šiat
zostupuješ na vrchol
sebadeštrukcie seba-
poznania od seba
k druhej osobe
IIIIIII
len si chrániš detskú izbu
ako priesvitný vták svoju kúpeľňu
nikto ti neberie pôvodnú architektúru
viet vydýchaných na zrkadle
len drobný detail pozorovateľa:
to medzi slovami
je stále tvoje tvár
IIIIIIII
stopuješ trasy zrušených vlakov
porovnávaš výhľad v smere cesty
s výhľadom ubiehajúcich vniknutí
a prvý kontakt s rosou
stále rovnako chladí
čakáš na mieste
kam sa vracia vietor
IIIIIIIII
všetky časopriestorové variácie
popierajúce existenciu tvojho klitorisu
ako čistého obrusu s prázdnou vázou
vytlačené na pokoru mojich prstov
a tá vôňa
iba boh nevie
ako vonia ranná káva
IIIIIIIIII
keď hovoríme o básni
ako o dialógu medzi tichom
a mlčaním večerného publika
máme odhalené kolená vo vode
a dlane na brehu
to medzi riadkami
je tvoje nadýchnutie
IIIIIIIIIII
báseň to je noc
bdenie svätých chudákov
zvony omočených katedrál
vypreparované odpustenie
blonďáčika s tatrovkou
báseň to je noc
vyprstované vety pod viečkami
kruhy hranatej rieky
absolútne echo
premlčaných slov
nič len čierna pravda
nokturno mi je svedkom