Roh zeme

Autor: Peter Balko | 24.2.2011 o 21:50 | (upravené 24.2.2011 o 21:58) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  241x

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Roh zeme

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Netrápil ho chlad na veciach. Ani blízkosť svitania, mäkké modré svetlo či nekonečné polia okolo jemných horizontov, jediné, čomu venoval pozornosť, bolo malé kožené vrecúško. Držal ho v ľavej dlani a ignoroval vietor, ktorý sa mu zarýval do mastných vlasov. Zubami uvoľnil zažltnutý špagát omotaný okolo krku vrecúška. Kľačal na suchej pôde, kľačal ako kristus, kľačal ako posledný človek uprostred ničoho a vedel, že odovzdávanie je krásny akt lúčenia. Otočil vrecúško a do drobnej jamy vysypal osem farebných hlinených guličiek. Boli tam všetky farby, aspoň všetky, ktoré poznal a považoval za skutočné, všetky ostatné boli len odtiene. To vedel aj v šiestich, keď sa s nimi hral na záhrade za domom. Kriedová čiara, päť metrov od nej malá jamka, do ktorej sa snažil umiestniť guličku a staré orechy, prepúšťajúce tučné kusy svetla. Otec mu zakázal nosiť si domov kamarátov, tak hrával sám so sebou. Doteraz si pamätá otcov krik spoza čerstvo natretých dverí, popraskané pery, vrásky okolo očí a jeho chôdzu pri odchádzaní, ako mu vo vrecku štrngali guličky. Aj tak mu ich nakoniec vždy vrátil. Niektoré časom vsiakli do zeme, stratili sa, zabudli sa, ale základné farby ostali. Osem základných farieb.

Guličky prikryl suchou zemou. A zabudol.

Nastúpil do žltej fiatky bez spätných zrkadiel, ktorú familiárne nazýval Bob, na štvrtýkrát naštartoval, pravou rukou zabalenou v obväzoch s príležitostnými ostrovčekmi zaschnutej krvi vytočil volant a stratil sa na poľnej ceste.

Ani nevie, ako dlho je už na ceste. Dokonca uvažovať nad konkrétnym časovým intervalom by mu pripadalo absurdné, niečo ako uvažovať nad tým, ako dlho masturbuje. Teda masturboval, teraz, keď nemá prsty na pravej ruke, povedal mnohým veciam a činnostiam zbohom. A cesta je pre neho prirodzené štádium, nevyhnutnosť, kdesi tam je aj opúšťanie, samozrejme, vždy niekto ostane stáť a niekto odchádza, ale čistota cesty, biela plocha priestoru, tam smeruje, síce bez začiatku, ale s jasným koncom, s priezračným cieľom, nemá ani mapu, nevadí, vie svoje. Pustil si Bacha. Ubiehanie bielych pásov. Vyblednuté stromy pri ceste, stále živé, schopné udržať posledné listy a už svitá. Takto to má rád, osamelosť žltého vozidla na asfalte, zapáli si cigaretu a vie, že toto svitanie je iba pre neho. Akési pomyselné vákuum, uprostred ktorého existuje iba on a svitanie, s absolútnou spätosťou a odovzdanosťou, jeden druhému, rovnako, ako je tento drobný svetelný akt určený iba pre neho, je aj on ako príjemca paprskov jediný, kto slnku ostal. A nikotínový dym zaostávajúci za Bobom, ktorý prerezáva teplom nasiaknuté ráno. Otepľuje sa jeseň, veci plné prebudenia, stromy, asi počuje aj vodu, rieku plaziacu sa kdesi popri ceste a nekonečné polia, asi pšenice a pár vrán pod oblohou, takto to má rád, presne takto, v jeseni, počas svitania, po chlade. O chvíľu príde opäť prítmie, neustála plocha oblakov koniec koncov ani žiadne iné východisko neposkytuje. Takto je to už niekoľko dní, neustále stmievanie. A akási dedinka. Zruinované domy, more listov na chodníku, nehybné detské ihrisko, hrdza a ticho, šak to jak dajakô Hirošima či jak sa ten borel nazývau. A nikde nikto, možno všetci spia, vyrábajú ďalších ľudí, hrajú skrývačky v yperite alebo hľadajú podzemnú vodu a možno, presne, možno vôbec nie sú. Už pred istým časom ho napadla myšlienka, že je posledným človekom na svete. Čím dlhšie je na ceste, tým výraznejšie dokáže pozorovať priestor a jeho metamorfózy. Betónové budovy, autá, autá, autá, hluk, činžiaky, neóny a vlhkosť medzi trhanými obrysmi ľudí na ulici, klaksóny ako pery a tehlové falusy, nehody a davy, davy, davy sa pomaly rozplynuli, pribudla vegetácia, pribudlo svetlo, drobné dedinky drobných ľudí, ktorí na poli rezali sviňu a popíjali čačinku, a míňanie ľudí, domov, hluku, svetla, všetkého, až sa dostal sem, do ďalšej metamorfózy, do neustáleho prítmia, do roztrúsených ruín, kde kedysi bývali ľudia a milovali svoje rána, svoje záhrady a orechy a guličky a teraz? Teraz nie je koniec, je po konci.

Raz za čas stretne tuláka, kráča nahý po ceste, zarastený a neprítomný a špinavý a odovzdaný, pozerá dohora, akoby mal zaseknutý krk, ale nikdy ho nepovažoval za človeka, skôr za zvláštnu bytosť s fyziognómiou homo sapiens sapiens. A vrany, desiatky vrán roztrúsené po oblohe, krákajúce a vrieskajúce ako utopené bábätká s mäkkými končekmi prstov a ostrosť pier, oči noci a neustály let, zasiate vo vzduchu, klíčiace, ako čierne slnečnice. A tie nekonečné polia. Nikdy ho nenapadlo, pre koho to všetko je, prišlo mu to však prirodzené, rovnako ako tuláci vyrastajúci z asfaltu, aj polia pre nikoho, veď zem dáva, zem berie, zem vie svoje a skontroloval oblaky. Takmer žiadna diera pre svetlo, tušil, že ide do úplnej tmy a usmial sa, mal predsa Boba, Bacha, cigarety a modrú truhlicu na sedadle spolujazdca.

Pristavil Boba na opustenom parkovisku pred schátralou reštauráciou. Stará plechová budova so zošúchaným náterom Slina na päte, výstižné pomenovanie reštaurácie, a síce nejedol niekoľko dní, nebol hladný, veď žalúdočné kŕče už pominuli a na tú prázdnotu vovnútri sa dá zvyknúť, dostal však chuť víno. A otvoril drevenú truhlicu s opadajúcim modrým náterom položenú na sedadle spolujazdca a očami obnažoval veci, ktoré v nej ležali. Bola už takmer prázdna, obratá o svoju plnosť, ktorou ju vystužili všetky predmety na začiatku cesty. Už toho odovzdal dosť, možno priveľa, prvý zub, noha zo stoličky, na ktorej písal slohy, vojačikovia, ďalekohľad na detaily zimomriavok pokrývajúcich vnútorné líca stehien pani Červenej, zlisovaná chrasta a množstvo vecí, ktoré odovzdal priestoru a miestam a domom, bez akýchkoľvek racionálnych súvislostí, odkázaný len na dojmy, ukladal vec za vecou svoju minulosť do zeme. A zabúdal, každým fragmentom, ktorý daroval, rozpúšťal svoje drobné ostrovy, brehy, svoje spomienky na bezfarbie, na nehybnosť. Na nič. Čoraz širšie otváral prázdno na viac a viac prstov ako takú starú kurvu na konci poslednej ulice.

A ostala iba kôpka, nič viac už nemá, nič viac si nepamätá, nič viac už nie je. Iba keramická bábika, presnejšie keramická žena s puklinou na chrbte, pamiatka na žiarlivostnú scénu keramického manžela, aspoň tak to popisovala mama, život keramických ľudí a ich keramická telenovela, vždy pred spaním namiesto blbej rozprávky. Mala miniatúrny farebný obchod, kde vyrábala zmenšených keramických ľudí, raz vytvorila aj jeho štvorročnú podobu, ale otec ju nechtiac rozbil pri krájaní citrónov. Z otca nikdy nevytvorila keramického človeka. A ďalej umelý citrón, zjavne vyblednutý ako pamiatka na dedkov dom, fialová šiltovka z druhej triedy, otcove žlčové kamene, otvárač na konzervy špinavý od krvi, slipy s prvým nežným odtlačkom horkého detského semena, červené šnúrky, papieriky s odkazmi, Radkin hrebeň, tanečné topánky, servítka so škvrnami zaschnutej krvi, pozlátená nevkusná urna a ešte zopár vecí a fragmentov, z ktorých sa postupne, pomaličky, s citom a nehou, nepokojom a pokorou, relatívne v pohode vrásnil jeho doterajší tridsaťtriročný život.

Rozhodol sa pre otcove žlčové kamene.

Vchodové dvere boli prichytené hrubou reťazou, tak budovu obišiel. Okolo sa rozprestierali široké polia a krákajúce vrany a vykopol zadné dvere a ocitol sa na chodbe, vykladanej červenými tapetami, teraz roztrhanými a zhnitými, otvoril kovové dvere a vošiel do skladu, do nosa mu prenikol horký zápach skazených potravín uložených vo vysokých regáloch a omáčky a zelenina a chlieb a mäso, hnijúce kúsky mäsa a rozklad na veciach, prišlo mu zle a zrazu uvidel fľašky vína, pokryté prachom a červené, to mal vždy radšej, ten rozptyl tepla okolo vnútorností a už chcel odísť, ale spomenul si na žlčové kamene. Vrátil sa na chodbu, kráčal pomaly po dlážke pokrytej črepinami z rozbitých sklených tabúľ dverí, ktoré míňal a vkročil do veľkej sály s boxmi pokrytými zelenou kožou, prevrátené stoly, rozlámané stoličky, prach na barmanskom pulte, biliardovom stole, všade, totálny rozklad a kde sa všetci podeli?

A vyblednutý štvorec na stene, asi odtlačok obrazu, ktorý tam kedysi visel, možno expresionistický portrét ženy po pôrode, možno zátišie nočného poľa, možno biely kruh na bielom pozadí, možno a pod fiktívnym obrazom na špinavej zemi ležiaca detská topánka, červená a rozviazaná. Vošiel na mužskú toaletu a zápach zarezávajúci sa do očí, vlasov i nechtov, bol však omnoho pokojnejší, hustý smrad mal na rozdiel od skazených potravín ľudský pôvod a on sa nikdy sám sebe nehnusil a špinavé biele dlaždice, rozmlátené zrkadlá a najšpinavšia toaletná misa v kraji. Zarastená tvár sa mu odrážala v črepoch na zemi a otočil vodovodný kohútik, kovová rúrka sa zatriasla a po chvíli z nej začala vytekať číra čierna tekutina. Usmial sa. Pozoroval odtekajúcu unavenú vodu, potom ju nabral do spojených dlaní a umyl si v nej tvár.

Otcove žlčové kamene v priesvitnom sáčku odovzdal toaletnej mise.

Naložil vína do Boba. Zobral jednu fľašku, utrel ju od prachu a palcom zatlačil zátku. Hlboko sa napil, červená chuť sa mu roztekala v útrobách tela a on ťahal a ťahal, sal a sal akoby sa mu o chvíľu mali zrásť pery a víno mu tieklo po brade, oči mal vlhké a odhodil prázdnu fľašku, ktorá sa na parkovisku pred starou reštauráciou rozložila na črepy. Zatočila sa mu hlava. Hlboko sa nadýchol, zapálil si, rozpažil ruky a rozosmial sa ako kristus.

Cesta ubiehala. Nespal už niekoľko dní, ale zvláštny unavený stav medzi spánkom a bdením, mu prišiel úplne prirodzený. Svitania boli čoraz kratšie, vrstva oblakov bola plšia a plnšia, aj nekonečné polia vyzerali ospalo a otupene, zdravú pšenica vystriedali čierne výhonky, vyzerali ako končatiny tvorov žijúcich pri koreňoch a stromy boli suché a ochabnuté, ovisnuté do seba, mŕtve. A ten zápach, ktorý spočiatku považoval za spomienku svojho nosa na smradľavý sklad, po čase však zistil, že to páchne rozkladajúca sa krajina. A vrany stále krákali a vrieskali, lietali ako drobné tiene a z rozpadnutých dediniek ostali iba kusy, zruinovaný dom bez strechy, o niekoľko desiatok kilometrov studňa, potom sekera ležiaca na ceste, plot, ktorý obkolesoval nič a drobné veci roztrúsené po krajine, ktoré kedysi patrili ľuďom, slúžili im a patrili a teraz sa zmenili na artefakty. Fragmenty krajiny po lobotómii.

Prešiel okolo piana na poli. Nevenoval mu žiadnu pozornosť. O niekoľko kilometrov ďalej zakopal do zeme Radkin hrebeň. Prešiel okolo rozkladajúceho sa kravského tela. Došli mu cigarety, benzín v galónoch na zadnom sedadle sa míňal, ale vôbec ho to netrápilo. Odovzdával svoje predmety miestam a zemi, pokojne a zmierene zabúdal, už nepočul štrnganie farebných guličiek v otcovom vrecku, nepoznal svoju matku, ani jej keramických ľudí, nepoznal starkého dom, ani umelé ovocie, nepoznal svoje rodné mesto ani básne, nepoznal Radku, s ktorou prežil štyri roky života, nepoznal jej vôňu medzi vstávaním a prebúdzaním, nepoznal svojich priateľov, ani Bacha, ktorý mu stále dookola hral v aute, nepoznal hojdačky, staré orechy ani prvý orgazmus, nepokoj pod posteľou a vojačikov, nepoznal to jemné na pokožke niekoho iného, nepoznal nič, jediné, čo mu ostalo, bola tá gýčová urna a servítka so zaschnutou krvou.

Zastavil uprostred cesty. Pozoroval neustále prítmie nad krajinou. Pálili ho oči. Pohľad mal neprítomný, statický. Zobral urnu a otvoril ju. Čierny popol jeho otca mal zvláštnu vôňu. Vylial do urny posledné zvyšky vína. Prstom zamiešal. Spomenul si na otcove ruky, veľké a teplé, plné priamok a čiar, mäkké, krásne, dýchajúce a nekonečné more, otec stojí v pozadí v tmavomodrých slipových plavkách, ostré svetlo mu svieti do očí a drží nafukovačku, ktorú dvíha vietor, on stojí v popredí, má iba štyri roky a belasé vlasy, na očiach zelené potápačské okuliare a línia slaného horizontu.

Napil sa z urny a vyhodil ju cez okno.

A cesta opäť ubieha. Posledná metastáza krajiny, nekonečné čierne rovné polia, akoby boli pokryté popolom otcov a všadeprítomné prítmie. A vrany. Rozkopal autorádio. Ten škrekot mu dráždil spánky a stromy žiadne a že svet je guľatý, hovno guľatý, plochý a tmavý a prudko zabrzdil. Bobove zodraté kolesá ten nápor takmer nevydržali. Vystúpil. Vytiahol z auta modrú truhlicu a vykročil do poľa. Kráčal ako nepríčetný, opustený človekom a zastavil. Stál na okraji kruhovej jamy s priemerom asi dva metre, dno nekonečné. Čierna diera zeme.

Otvoril truhlicu a vybral z nej krvavú servítku. Roztvoril ju. Ležalo v nej päť odrezaných prstov pravej ruky v prvotnom štádiu rozkladu. Už ani nevedel, prečo to na začiatku svojej cesty urobil, nevedel, nespomínal si a netrápilo ho to. Odovzdal prsty čiernej diere. Aj modrú truhlicu. Vymočil sa.

Dochádzal mu benzín. Bob bol vyčerpaný, radiaca páka sa zasekávala, volant sa ovládal čoraz ťažšie, ani on nemal síl, prázdnota vovnútri jeho telo ho požierala, ochabovali mu svaly, údy, slabosť a bolesť, ale už dávno to nevnímal a nekonečná cesta, monotónna a stále taká istá, prerážajúca meniacu sa krajinu, ale ona, cesta je stále rovnaká, statická, síce už bez pruhov a čiar, nemenná, oddaná a krásna, ale vedel, že všetko má svoj koniec. A tešil sa.

A v tom zazrel v diaľke uprostred cesty tuláka. Bol nahý a pozeral dohora. Mierne ho to rozhodilo, myslel, že táto časť zeme pohltila všetko živé a trochu sa aj potešil, ani nevedel prečo. Chcel zatrúbiť, ale uvedomil si, že rozbil klaksón, chcel zastaviť a pozdraviť ho, už tak dlho nikoho nepozdravil, ani nepočúval, popriať mu šťastnú cestu, síce pochyboval, že tulák vedel, kam ide, chcel ho aspoň obísť, keď už nič iné, ale sám nevedel, prečo by to robil. Pritlačil chodidlo na pedál plynu a tuláka prešiel. Čelné sklo obrástla veľká puklina, vyzerala ako popraskaný kvet zo skla, medzi vôňou ktorého sa plazili línie tulákovej krvi.

Pustil by stierače, keby nejaké mal a pokračoval v ceste.

Škála svetla sa zúžila iba na prítmie. Dokonca ani svitanie nebolo svetelne odlíšené od zvyšku dňa, respektíve, ak by vedel rozlišovať dni, čo samozrejme nevedel. A vrany, mal pocit, že ich je stále viac, davy, davy, davy čiernych tiel, ktoré zraňovali podnebie a vrieskali, akoby im amputovali krídla a Bob zafučal, bol to taký povzdych dutosti, ktorou sa naplnila benzínová nádrž a význam bol jasný, o chvíľu umriem a nepohnem sa. Nevenoval tomu pozornosť, páčil sa mu pohľad na ubiehajúcu cestu cez kvet na čelnom skle, chcel ho odtrhnúť a dať niekomu, ani nevedel komu. Avšak Bobovu správu o míňajúcom sa benzíne akceptoval, len uvažoval nad najvhodnejším riešením. A strhol volant prudko doľava, kolesá zakričali ako pri kastrácii, telo auta sa stočilo a urobilo niekoľko kotrmelcov a po chvíľkovom šúchaní na tvrdom asfalte zostalo ležať pretočené na ľavom boku. Kolesá sa pomaly dotočili, škripot plechu ustal, črepy si políhali, ku tulákovej krvi pribudla ďalšia a Bobov plač prešiel do mlčania.

Iba vrany vrieskali.

Pomaly vyliezol z auta. Ťažko vstal a oprel sa o umierajúceho Boba. Svetlá pomaly vyhasínali, zatváral oči a lúčil sa. Ale on to nevnímal, ani trhanú bolesť svojho tela, bol si vedomí toho, že má zlomené rebrá, z vlasov mu padali črepy skla a horká krv pomaly kĺzala po pulzujúcich spánkoch. Pohladil Bobovu kapotu. Zhasol.

Pokračoval pešo. Kráčal po strede cesty a cítil vyblednuté biele pásy, namaľované ľuďmi, ktorí tu kedysi žili. Kedysi   . A nekonečné čierne polia a vrany. Nič iné nezostalo, mŕtva zem mŕtvej krajiny mŕtvych ľudí, jemu to však neprekážalo, kráčalo sa mu ťažko, bolesť ho pichala do kože, ale on vedel svoje.

Zišiel z asfaltovej cesty a pokračoval po čiernej zemi. Krajina nikoho. Krajina prítmia a možno svitá, ale to nikdy nezistí, vrstevnaté línie mrakov mu v tom bránia, nevadí, krok sem, zvírený popol, krok tam, zvírený popol, monotónnosť a cesta, či už asfaltová alebo posypaná prachom, ktorý ostal po otcoch, kráčať treba, aj keď na mieste.

A potom kdesi v diaľke uvidel koniec.

Nemusel pridávať, všetko bolo na svojom mieste, cesta nemá nič iné, iba čas a ten mu dávala, mal ho koľko chcel, koľko vládal uniesť, mohol ho zjesť i vypiť, pomilovať, ale nechcel svoju cestu nechať zbytočne čakať. Malé gesto, bontón piča, bontón pútnikov. A nepotreboval vedieť nič, nepotreboval spomínať, staré fotky z Talianska, keramickí ľudia, dom, orech a tiene v záhrade, Radka a vojačikovia, rána a svitania, nič z toho nepoznal, nič z toho nemal a smial sa ako dieťa.

A zastal. Vedel, že už nikde nemusí chodiť. Zem pred ním sa dvíhala až k nebu. Zvislé čierne pole. A ďalšie, ktoré sa naň kolmo napájalo. Roh zeme.

Ľahol si na čiernu pôdu. A pozoroval prírodný úkaz nad svojou hlavou. A vôbec ho netrápil chlad na veciach, prítmie, nekonečné polia bez gravitácie či svitanie, ktoré nikdy neuvidí. Cítil kvety medzi svojimi vnútornosťami. Telo sa mu pomaly rozlievalo, mäkol. Nespoznával svoju pokožku a krv už pokojne uschla. Cítil priestor po amputácii na pravej ruke a mraky, nekonečné mraky a vrany, stovky a tisícky, lietajú a nevrieskajú, akoby sa lúčili s človekom. A prsty strčil do otvorov zeme. Popraskané pery. Usmial sa. A znehybnel.

Cítil, že koniec je na ceste.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.


Už ste čítali?